História obce

 

Obec sa spomína roku 1221 pod názvom Tuka. Patrila zemanom, od roku 14, niekoľkým zemepánom, v 19. storočí Andrássyovcom.
Roku 1715 bolo v obvi 5 opustených a 9 obývaných domácností, roku 1787 51 domov a 45 obyvateľov, roku 1828 70 domov a 524 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. V obci bola tehelňa.
Miestne časti obce – Strážny domček, Tušický dvor.
Zaniknuté obce: Vyšná Ves spomína sa v roku 1417 ako Felseufalu a bola majetkom Tussayovcov. Sztrythe je písomne doložená roku 1450. Posledná zmienka o nej je z roku 1520.

Tušice ležia v severozápadnej časti Východoslovenskej nížiny, na západnom vale Ondavy, v nadmorskej výške okolo 107m.
V prvých desaťročiach 13. storočia žil v Tušiciach istý Tomáš, ktorý obvinil Martina z Oborína z krádeže či zbojstva. Zápis o tom je vo Varadínskom registri k roku 1221. Mladši doklad o dedine je z roku 1289 v predikáte tamojšieho zemana Jána syna Klča.

Od 13. do 17. storočia ju do písomností zapisovali pravidelne pod názvom Tusa, Tussa teda Tuša, čo bol názov prevzatý do latinských písomností prostredníctvom maďarčiny. Názov Tuša bol zaiste totožný so slovenským osobným či rodovým menom, z ktorého sa vyvinul časovo mladší slovenský nárečový názov Tušice. Ten sa do písomností dostal náhodne až v 18. storočí.

Zemepisná poloha sídliska, správy o ňom z 13. storočia, ale najmä starobylý slovenský názov sú dostatočným zdôvodnením názoru, že dedina Tušice jestvovala už pre 11. storočím.

Či v Tušiciach bol kostol už pred 14. storočím, môže preveriť len archeologický výskum. Správy o jestvujúcom kostole sú od 14. storočia. Okolo roku 1335 v ňom pôsobil farár Tamáš, ktorý podobne ako iní farári, odvádzal vtedy do pokladnice pápeža desatinu z ročného príjmu od tušických farníkov. Farský kostol bol v stredoveku zasvätený apoštolovi Ondrejovi. Katolícki farári účinkovali v Tušiciach do začiatku šírenia náboženskej reformácie v tomto kraji, teda do polovice 16. storočia.

Dokázateľne od roku 1560 bol farským kostolom evanjelickej reformovanej farnosti patriacej do skupiny slovenských kalvínskych farností v strednom Zemplíne.

Keďže sa nezachovali listiny o darovaní Tušíc šľachticom, možno len predpokladať, že sa tak stalo v prvej polovici, najneskôr začiatkom druhej polovice 13. storočia, lebo v roku 1289 tam šľachtici aj bývali. Boli to potomkovia Klča, podobne ako ich príbuzný z Dlhého Klčova. Tušickí zemania mali v dedine kúrie ešte aj v 17. storočí. Podľa prezývky jedného zemana dostala príslušná časť Tušíc začiatkom 14. storočia dočasný názov.

Tušickí uhliari v lesoch severne od dediny prvej polovici 14. storočia pálili drevené uhlie.

V roku 1567 boli sedliacke domácnosti okrem richtárovej zdanené daňou kráľovi od šiestich port. Osem domácností želiarov a dve pastierske daň neplatili. V roku 1582 zdanili sedliakov od troch port. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných štrnásť poddanských domov. Pravda, stál v ňom aj kostol, fara a škola, napokon kúrie tamojších zemanov.

Na prelome 16. a 17. storočia boli Tušice stredne veľkou dedinou s tradičným poddanským, zemianskym i farským obyvateľstvom.

Tušické sedliacke domácnosti v 17. storočí chudobneli a ubúdalo ich. V roku 1610 vtedajších sedliakov ale aj želiarov zdanili spolu od 1,25 porty, v roku 1635 len sedliakov iba od 0,25 porty.

Chudobnenie obyvateľov bolo sprevádzané ich úbytkom a znižovaní počtu obývaných domov. Na prelome 17. a 18. storočia boli Tušice malou dedinou. V roku 1715 v nich žilo deväť, v roku 1720 desať poddanských domácností.

Pri Tušiciach sa v stredoveku nachádzala dedina Radvaň, ktorá však zanikla.